Choď na obsah Choď na menu
 


Rozumiete svojmu psovi?

8. 2. 2010

Rozumiete svojmu psovi?

 

Podľa najnovších sociologických štúdií sa vraj prestávame venovať obľúbenej tuzemskej disciplíne – nazeraniu do susedových hrncov. Uzatvárame sa do seba a do svojich bytov. Ibaže človek je tvor svorkový, a tak chýbajúcich členov širšej rodiny nejako musí nahradiť. Žeby práve preto pribúdalo slovenských rodín, ktoré si zaobstarali psa?

 

Nech je za tým čokoľvek, už dávnejšie vieme, že existujú ľudia, ktorí psom obetujú a dávajú nielen city a čas, ale i nemalé sumy z rodinného rozpočtu. Niektorí z nich tvrdia, že psy sú lepšie ako ľudia, sú úprimnejšie, bezprostrednejšie, oddanejšie. Dovolia nám, aby sme ich vlastnili, hladkali, rozmaznávali, ale aj drezírovali a na dlhé hodiny zatvárali v bytoch. Napriek všetkému nás zbožňujú. Je to však skutočne tak? Keďže existuje množstvo odborníkov na psiu dušu a ich názory sa neraz líšia, ťažko rozhodnúť, ktorý z nich má pravdu. Nemenné však zostáva, že psy sú iným živočíšnym druhom a takto by sme ich aj mali vnímať. Keď im začneme prisudzovať ľudské vlastnosti, riskujeme, že z nich vyrastú nezvládnuteľné, panovačné, zákerné a možno i nebezpečné stvorenia.

 

Odlišné živočíšne druhy

 

Čo spája psa s človekom? Pocit bezpečia? Plná miska? nutnosť žiť vo svorke, ktorá sa v prirodzenej podobe vyskytuje u vlkov? Keď píšem tieto riadky, driape sa mi na kolená psí najdúch, čierny kríženec, ktorý sa k nám pridal na jednej z našich rodinných prechádzok. To, že sa nechal dobrovoľne odviesť do nášho bytu, obetoval slobodu a neušiel, hoci na to mal niekoľko príležitostí, dokazuje, že Canis familiaris (čiže pes rodinný) ľudí potrebuje. A čo pes znamená pre ľudí? Môže napríklad nahrádzať chýbajúcich členov rodiny – či už partnera, ktorý sa vyexpedoval po rozvode, alebo deti, ktoré opustili rodné hniezdo. Pes môže fungovať i ako prostredník pri nadväzovaní vzťahov medzi psičkármi, ale i nepsičkármi, čo ocenia najmä plachí a nesmelí. O tom, že pes môže byť aj náhradou za dieťa, svedčí momentálna popularita rôznych malých plemien, ako sú čivavy, jorkširáky, maltezáky. Spoločným znakom týchto plemien je, že si aj v dospelosti zachovajú výzor mláďaťa: veľké okrúhle očká, drobný nosík, útle telíčko. Podľa zoológa Desmonda Morrisa sa všetky tieto črty dajú nájsť aj na ľudských mláďatách, ktoré svojou bezbrannosťou vedú rodičov k tomu, aby ich ochraňovali a starali sa o ne.

 

Nebezpečné pre deti?

 

Nie, nebudem strašiť príbehmi o krvilačných trhačoch, ktorí sa vraj rodia najmä medzi tzv. bojovými plemenami. Pravdou je, že každý pes môže byť nebezpečný, rozdiel je akurát medzi následkami takéhoto útoku. Podľa Rudolfa Desenského, kynológa a znalca psích duší, najviac úrazov spôsobili dobermany a kokršpaniele, tie spory riešia rázne a jednoznačne. Moje negatívne skúsenosti sa týkajú vlčiakov, čiže nemeckých ovčiakov. Keďže sa využívajú najmä ako strážcovia, ich majitelia zabúdajú na to, že sú to predovšetkým pracovné psy. A keď sa činorodý, inteligentný pes ocitne uväznený na pozemku, dokonca ho uviažu na reťaz, vyrastie z neho frustrovaný jedinec, ktorý sa pri najbližšej príležitosti prejaví ako skutočná zbraň. Čo sa stane, keď takáto neriadená strela natrafí práve na vaše dieťa venčiace svojho minipsíka, to nebudem opisovať. Aj toto je dôvod, prečo by rodičia nemali svojim potomkom hovoriť: Je to tvoj pes, ty si ho chcel, tak sa staraj.

 

 Pes nie je hračka

 

Do mnohých rodín pribudne pes preto, lebo si ho želajú deti. Aby sa však takéto spolužitie neskončilo fiaskom, rodičia by mali dbať na dodržiavanie niekoľkých zásad. Je to dôležité najmä pri veľkých a mohutných plemenách. Pohľad na malé, milé šteniatko priamo nabáda na to, aby sme si ho pritúlili. Napriek všetkej náklonnosti by však rodičia nemali dovoliť, aby pes spával s dieťaťom v posteli. Odhliadnuc od hygienického a zdravotného hľadiska je hrozbou aj fakt, že dospievajúce šteňa by takúto situáciu mohlo využiť ako trenažér na nácvik dominancie. To isté platí aj pri hre na zemi, dieťa by sa nemalo ocitnúť nižšie ako pes, inak sa to zo strany zvieraťa môže pochopiť ako prejav podriadenosti. Deti treba zároveň upozorniť, aby pred psom neutekali, lebo ich môžu považovať za korisť. Dieťa by zároveň nemalo so psom zápasiť o hračku, ani mu ju násilím vytrhávať z papule. Spoločné naháňanie lopty síce na rodinnom videu pôsobí selankovito, idylicky, pri takejto hre sa však nedá vyhnúť zrážkam, ktoré môžu vyvolať nečakané reakcie zo strany psa.

 

Rozumie nám?

 

Zárukou harmonického vzťahu medzi psom a človekom je výchova. Oboch. Ako si však spomedzi množstva príručiek pre chovateľov psov vybrať tú pravú? Návody na to, aby pes pochopil a zvládol základné povely sadni, ľahni, zostaň a ku mne nájdete vo väčšine kníh, ibaže to, ako porozumieť duši psa, sa dozviete len v niektorých. A práve toto je mimoriadne dôležité. Hoci sa zdá, že pes rozumie všetkému, čo jeho pán povie a urobí, nie je to tak. V skutočnosti je len mimoriadne talentovaným pozorovateľom, ktorý sa za krátky čas naučí rozlišovať odtiene hlasu, gestá, mimiku a všetky jemné odlišnosti od bežného správania sa svojho majiteľa. Ako príklad môžeme použiť strach z búrky. Podľa E. Trulmera, skúseného kynológa, za túto fóbiu môžu ľudia. Pes sa ku svojmu strachu dostal tak, že so zmenou počasia vycítil vo svojom okolí napätie a náhlu zvýšenú aktivitu. Či už jeho ľudská svorka začne chvatne zbierať bielizeň, zatvárať okná alebo zapaľuje hromničky a z dvora odpratáva všetko, čo by silný vietor a dážď pohli poškodiť, pes je v strehu. Očakáva nebezpečenstvo, lebo svorka je v strehu, akoby predvídala nebezpečenstvo. Podľa toho koná: submisívne psie povahy sa odpracú do bezpečia alebo sa driapu na pána, dožadujúc sa ochrany, dominantné povahy môžu reagovať štekotom, zježením srsti a bojovým postojom. Strach z búrky a iné fóbie sa stávajú akýmsi dedičstvom, prenášajú sa zo sučky na šteňatá.

 

Alfa samec

 

Psia svorka podlieha pravidlám hierarchie, čím sa predchádza konfliktom a zbytočným ruvačkám. Najvyššia priečka patrí najsilnejšiemu a najschopnejšiemu jedincovi, ktorý dokáže doviesť svorku ku zdroju potravy a zároveň ju chráni pred nebezpečenstvom. Donedávna sa predpokladalo, že úloha vodcu patrí výlučne samcovi (alfa samcovi), niektorí vedci sa však najnovšie prikláňajú k názoru, že najdôležitejším členom vo svorke je alfa samica. Či túto pozíciu môže zastávať človek – chovateľ, je otázne. Pes sa totiž úplne inak správa v psej svorke a úplne inak medzi svojou ľudskou rodinou. Koho uznáva za skutočného pána, je ťažké rozhodnúť najmä tam, kde sa pri prechádzkach, kŕmení, cvičení a hre striedajú všetci členovia rodiny. Oveľa dôležitejšie ako žabo-myšie hádky o moc však je, aby sa všetci zainteresovaní zhodli na jednotných výchovných postupoch a poveloch. Ťažko totiž očakávať poslušnosť od psa, ktorého dezorientujú protichodné zákazy, príkazy a ústupky. Takýto jedinec sa pravdepodobne pokúsi prevziať velenie a svoju pozíciu si bude brániť a upevňovať nielen vrčaním, ale i zubami.

K dôslednosti treba viesť aj deti, ktoré pes často považuje za svoje mláďatá, čiže za niekoho, koho síce treba chrániť a brániť, ale netreba ho rešpektovať. Rodičia by mali svojim potomkom vysvetli, že keď raz psovi vydajú pokyn, musia trvať na jeho splnení. Zároveň by dospelí ako potenciálni vodcovia mali nabádať psa na to, aby bezpodmienečne reagoval na povely všetkých členov svorky.

 

Fyzické tresty

 

Aby si mláďa zapamätalo, čo je vo vašej svorke prípustné a čo je tabu, treba použiť trest. Niektorí odborníci sú proti fyzickým trestom, iní zasa tvrdia, že takto to chodí aj medzi psami. Nech ste zástancami ktorejkoľvek teórie, trestať by ste mali adekvátne. Medzi psičkármi je povestná výchova novinami. To znamená, že keď psa prichytíte pri čine, nesmiete mu jednu capnúť rukou, ale niečím, čo ho okrem zaštípania aj trošku vystraší, na čo sú šuchotajúce noviny priam stvorené. Druhou stranou mince je, že kým v tom zmätku nejakú tú tlačovinu nájdete, pes sa začne venovať inej činnosti, takže trest sa vyhne účinku.

Namiesto zaháňania sa novinami môžete použiť metódu, ktorou psia matka usmerňuje svoje mláďatá: zavrčí, vycerí zuby a potom chňapne šteňa za papuľku. Skúste to tiež. Vrčanie zvládnete bez problémov, cerenie zubov takisto a chniapanie naznačte rukou – prstami jemne, ale rázne zovrite psiu papuľku. Celý svoj postoj zdôraznite výrazným fuj. Môžete vyskúšať aj ďalší druh psej komunikácie. Keď potrebujete psa upokojiť alebo prejaviť mu priateľskú náklonnosť, mliaskajte. Tento zvuk totiž šteňatá počujú ako jeden z prvých, navyše sa spája s prijímaním potravy, čiže niečím príjemným a upokojujúcim.

 

(článok Daši Čejkovej z časopisu Dieťa, december 2008)